Sedela som pri studničke a chystala sa napiť z jej čerstvej, studenej vody. Už som sa nakláňala nad vodu, keď na líci som zacítila nežný dotyk. Zdvihla som hlavu a pozrela sa hore. Nad mojou hlavou poletoval motýľ. Vlastne nie jeden, ale boli dva. Vznášali sa na belostných krídlach, šantili a naháňali sa ako hravé deti. Ale neboli to deti! V jednu chvíľu sa nežne chytili za krídla, ako milenci a chvíľočku vyzerali, naozaj iba chvíľočku, akoby si niečo šepkali. A skutočne si šepkali! Krásne slová, plné lásky, ktoré nikto nepočul ……….iba ja. A….. a všetko okolo akoby zjasnelo. Slnko zasvietilo a jeho lúče pohladkali nežné motýlie krídla a mňa. Svet bol opäť plný lásky, pretože sa ma krídlom dotkol motýľ.

*****************

Dostala som kvety. Popri mnohých nádherných kvetoch som dostala aj kytičku v tvare srdca. Maličkú – malilinkú a milú kytičku drobných klinčekov. Ostatné kvety sa honosili svojim exotickým vzhľadom a táto kytička zanikala pred očami ľudí. Ale neunikla mojim očiam. Pretože jediná bola v tvare srdca. Bola daná z úcty? Lásky? Neviem. Ale čím som si istá? Viem, že bola daná od spriaznenej duše, pretože na srdci sedel nežne motýľ. A ten mi povedal všetko, pretože motýľom rozumiem.

-Poď, ideme.-

-Kam ideme?-

- Na kraj sveta.-

-Nie je to ďaleko?-

-Nie, je to celkom blízko.-

-A čo tam budeme robiť?-

-Sadneme si do trávy a budeme sa rozprávať.-

-Je tam tráva?-

-Vlastne nie…, je tam nádherný smaragdový mach.-

-A o čom sa budeme rozprávať?-

-O láske, o šťastí, o kráse…-

-A o milovaní nie?-

-Áno, aj o ňom.-

-Aké to bude?-

-Nádherné… Vykúpeme sa v strieborných odleskoch jazera

a potom vzlietneme do nekonečných výšav po svite mesiaca.

A keď už budeme unavení, osuší nás bozkom noc a prikryje

jemným oparom hmly .-

-A potom?-

-Potom sa vrátime späť…….

…..späť do tela.-

***************

Je nádherné slnečné ráno babieho leta.

Sedím sama na terase, pijem kávu a teším sa z tej krásy.

Vánok sa nežne zalieča mojim nahým ramenám,

hladká ich a bozkáva

svojim sviežim dychom.

Akoby mu to nestačilo, zrazu odtrhol list divého viniča

a položil mi ho do lona. Pozerám naň udivene a beriem ho do dlaní.

Je popísaný neviditeľným písmom

a …..je celý červený od neslušných prísľubov.

Usmievam sa šťastne….

vstávam, vystieram ruky a nechám sa objímať.

*****************

Mesiac je okrúhly ako tehotná žena.

Večernica ho žiarlivo stráži.

Pouličné lampy svojim svetlom zatláčajú tmu do pozadia

a ukazujú mi cestu domov.

DOMOV…… miesto dvoch stratených sŕdc…

Prečo….? Prečo…?

Odháňam nočné motýle myšlienok páliacich si

krídla na mojej otázke.

Kde sa stala chyba?

Márne hľadám odpovede v spálených krídlach…

Márne sa obzerám po podanej ruke….

všade je ticho a tma

a neznáme ďaleké hviezdy mi vykladajú

tarotové karty.

***************

Túžby sú ako ranná rosa na tráve.

Niekto si rosu túžby odnesie na topánkach,

na iného túžby čakajú a čakajú, kým ich nevypijú teplé slnečné lúče.

Je to náhoda? Zámer? Ten, kto si ich odnáša na topánkach je šťastnejší ako ten, kto ani netuší, že splnenia jeho túžby boli na dosah ruky?

Cesty…. Spletité cesty života vedú kam? K naplneniu?

K cieľu? Čo je cieľ? Smrť? Hľadáme celý život a nakoniec odchádzame – nadšení, sklamaní….?aby sme sa opäť vrátili na tieto cesty. S novými myšlienkami, s novými predsavzatiami,

s novou láskou, s novým sklamaním.

Myšlienky ma pokúšajú ako diabol v anjelskom rúchu. Rozmýšľam veľa, rozmýšľam málo? Možno sa zbytočne trápim rozpoznávaním anjela a diabla. Možno sú jedno telo a určite sú

v každom z nás.

Každý nesieme viny a neviny všetkých ľudí. Sú zapletené do vienka nášho osudu. Kruh sa uzatvori.

Cesta je naozaj krásna, zahalená závojom tajomstva. Pozerám vľavo, pozerám vpravo, výhľad je nádherný.

Nie je to iba moja túžba?

Môj sen?

Chcem, aby to bol môj cieľ.

Dvíham rožtek tohto závoja, ale nevidím nič, iba ďalšie tajomstvo.

*************

Hľadám ťa slepými očami.

Šepkám tvoje meno nemými ústami.

Počujem ťa ako prichádzaš

Moja duša sa nedočkavo teší.

Diaľky napĺňajú moje vnútro.

Hudba preteká

mojím telom ako vodopád

a očisťuje ma svojou silou.

Myseľ sa mi plaví rýchlym tokom tónov.

Raz rýchlo letí,

potom sa len tak tichúčko hojdá,

vzápätí padá do hlbín,

aby mohla vyletieť do výšin a roztieštiť sa v závoji drobunkých kvapiek, ktoré vietor ľahúčko odnáša ďaleko… ďaleko… Tam sa rozplyniem,

aby ma hudba mohla

zhmotniť.

*************

Kto si?

Som búrka na jasnej oblohe

Som beznádej v hľadaní

a nádej v poznaní

Som hriech hľadajúci nevinnosť

Som nešťastie v šťastí

a šťastie v ľútosti

Som krutosť v láske

a láska v nežnosti

Som bolesť, ktorú cítiš

Som sklamanie v kráse

a krása v radosti

Som anjel s dračími krídlami,

pretože anjelske krídla sú slabé

Som malý človek hľadajúci odpovede.

Vo svojej práci mám príležitosť stretávať pomerne dosť ľudí, a tak si skúšam svoj pozorovací „talent“. Je to v podstate skúška pre mňa. Hovoria o mne, že som optimista, ale zisťujem, že sa v skutočnosti na mňa veľmi prenášajú pesimistické nálady ľudí, ktorých stretávam. Príliš mnoho ľudí stretávam zamračených. Nielen v práci, ale človek ich stretáva aj na ulici a veľakrát “aj doma“. Mnohí akoby ani nevideli. Vo svojom zahľadení sa do seba, do svojich súkromných či pracovných problémov ani nevnímajú, kde prišli, že sa stretli s inými ľuďmi, ktorí ich vnímajú a čudujú sa. čo im je, keď ani len nepozdravia, hoci sa stretávajú takmer každý deň? Nemusia sa zastavovať na kus reči, ale jednoduchý pozdrav „dobrý deň“ stojí iba toľko, že človek zdvihne pohľad. Nemusí sa usmievať – možno v ten deň nemá na to náladu, možno ho nahnevala manželka, manžel, deti, šoféri, zamestnanci, zamestnávatelia…., ale prečo budiť dojem, že sa hnevám na celý svet? Každý človek má starosti, ale je to uhol pohľadu, ako k nim pristúpi. Nedávno som čítala mail, ktorý už koluje dosť dlho a stále sa mi páči, pretože je o uhle pohľadu. Je to o tom ako človek zoberie veci, ktoré sa mu stanú: či ako ponaučenie, ako nutné alebo osobné zlo, alebo sa usmeje a povie, aj takí sme, alebo si povie stalo sa a dobre, že nie nič horšie? Nikto nie je dokonalý. Mnohokrát sa pristihnem, že nadávam na šoféra, ktorý predo mnou ide „pomaly“, teda „iba“ 55-kou miesto 60-ky v meste, tiež sa mračím na spolupracovníkov, na šéfov, alebo manžela či deti. Keď si uvedomím, že napríklad ten šofér môže byť začiatočník, môže byť jednoducho opatrný, nepozná to mesto, alebo sa neponáhľa, zdvihne sa mi nálada, hlavne to pomyslenie, že sa neponáhľa a že je to iba môj zlý uhol pohľadu. Kam sa ponáhľam?. Ak meškám, aj tak prídem neskoro a tie 4 sekundy ma môžu zachrániť. A tak sa snažím vstupovať do seba „ s iným uhlom pohľadu“ usmievať sa a brať veci z lepšej stránky, aj keď je to veľmi ťažké, pretože zvyk je….

Je to od veci? Možno. Nič objavné. Je to iba uhol pohľadu.